štvrtok 17. marca 2016

Dubčekov demokratický socializmus

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa v roku 1968 považujem za krivdu spáchanú na našich národoch. Vpád sovietskych vojsk neznamenal len prehĺbenie a upevnenie totalitného režimu v našej liberalizujúcej sa krajine, ale najmä skazu svetovo unikátneho systému. Prvého skutočného Socializmu na svete. Socializmu postaveného na demokratických základoch. Dubčekovho Demokratického Socializmu

21. august 1968, deň ktorý navždy zmenil osud, prítomnosť, aj budúcnosť Slovenska. Po druhej svetovej vojne prevládali v našej spoločnosti dva silné politické prúdy. Jedným boli demokrati a druhým boli komunisti. Od povojnového roku 1945 až do roku 1948 Československo opäť nadviazalo na demokratickú tradíciu z prvej republiky. Existovala pluralita strán a názorov, demokratické voľby, ale aj silnejúci útlak robotníckej triedy. Všetky tieto skutočnosti viedli k tomu, že sa v demokratických voľbách v roku 1948 ujala moci v Československu komunistická strana, ktorá sa časom transformovala na stranu totalitného typu. Strana postupne ovládla celý štát a svoju vedúcu úlohu zakotvila aj v ústave. Podobné strany pôsobili aj v ostatných štátoch bývalého východného bloku.

Doba Temna

Po nástupe Stalina k moci v Sovietskom zväze nastala v Rusku a vo východnej Európe doba temna a masívnej industrializácie. Stalin vládol pevnou rukou, čoho sa obávali aj jeho najbližší súdruhovia a samozrejme aj všetko obyvateľstvo v totalitou ovládaných krajín. Sociálni demokrati boli prenasledovaní a vytlačení do vyhnanstva, všetky ostatné strany zrušene a označené za buržoáznych nepriateľov.  Lenže po Stalinovej smrti nastalo v Sovietskom zväze a v jeho satelitných štátoch uvoľnenie. Spoločnosť sa postupne začali liberalizovať a otvárať svojmu okoliu čo patrične využívali aj štátnici z totalitných štátov.

Pražská Jar

Takýmto štátnikom bol aj Alexander Dubček. Slovenský politik, ktorý inicioval liberalizáciu celého Československa. Bol symbolom ľudskosti, otvorenosti, solidarity a spravodlivého prístupu o čom svedčí aj jeho výrok: “Tolerancii sa musíme učiť tak, že v oponujúcich stranách nesmieme vidieť iba protivníkov, ale aj partnerov.” V čase, kedy Dubček zastával vedúcu pozíciu v KSČ prechádzala naša spoločnosť značnou liberalizáciou. Ľudia si zakladali spolky, združenia, prezentovali svoje názory otvorene, v menšej miere bolo umožnené súkromné podnikanie. Výhodou doby bola aj plná zamestnanosť všetkých občanov, sociálne istoty a zabezpečenie, nízka príjmová nerovnosť a celková spokojnosť ľudí. Dubček naštartoval v Československu reformu, ba priam až revolúciu, revolúciu, ktorej sa hovorilo Pražská Jar.

Jediný a Skutočný Socializmus

Prešlo dvadsať rokov od kedy vládu v Československu prebrali komunisti. Za tú dobu sa režim u nás zmenil, resp. prispôsobil. Stredná trieda bola dominantná a okrem najvyšších straníckych špičiek ju tvorili všetci občania Československa. Vzhľadom k existencii silného sociálneho štátu sa Slovensko, aj celé Československo dostalo v oblasti životnej úrovne, technologickej  a priemyselnej vyspelosti, potravinovej sebestačnosti a ekonomickej úspešnosti na úroveň západných štátov, akým je napríklad aj dnešné Rakúsko. Sociálny zmier a tým aj minimálna príjmová nerovnosť boli dávno prekonanými problémami. Spokojnosť ľudí so životom v socialistickom Československu je badateľná ešte aj dnes. Dôkazom je nostalgia väčšiny ľudí staršej generácia, ktorá by bez váhania menila dnešnú dobu za tú minulú.

Vplyv socializmu a socialistických myšlienok bol za 20 rokov dominancie komunistickej strany viac než jasný. Postupné uvoľňovanie pomerov prinášalo liberalizáciu a tým aj demokraciu. Trend vyzeral byť veľmi pozitívne nastavený. K vysokým sociálnym štandardom, ktorými vtedy ľudia disponovali sa pomaly začali pridávať aj politické a občianske práva. V prostredí strednej Európy sa začalo formovať spoločenské usporiadanie, ktoré na tú dobu vo svete nemalo obdobu – Demokratický Socializmus. Reformovaný socializmus, o ktorý mali ľudia eminentný záujem. Na rozdiel od takzvaného “reálneho socializmu”. ktorý sa uplatňoval v Sovietskom zväze bol “Dubčekov Socializmus” chápaný rozdielne. Nositeľom moci už nemal byť ústredný výbor KSČ, ale ľud. Demokratický socializmus si svoje pôsobenie zakladá na legitimite pochádzajúcej z ľudu. Demokracia, silný sociálny štát, minimálna príjmová nerovnosť, dôsledné sociálne zabezpečenia a babyboom predznamenával historickú zmenu v oblasti nového spoločensko-ekonomického systému. Spokojnosť ľudí rástla, až kým nás neprišli “normalizovať”.

Normalizácia, alebo zničený sen o lepšej spoločnosti

Človek mieni a pán boh mení. Tak hovorí staré príslovie. Pán boh toho v roku 1968 zmenil veľa, vlastne všetko. Po tom, ako sa centrála Komunistickej strany v Moskve dozvedela o liberalizačnom procese v Československo bola pripravená a odhodlaná konať. Konať v prospech diktatúry a ochrany totalitnej formy vlády, ktorá zmarila všetky nádeje na slobodný a pritom plnohodnotný život ľudí v dubčekovom Československu. Nová Československá vláda na čele s prezidentom Svobodom, Gustavom Husákom a Vasilom Biľakom podpísali v Moskve pozývací list, čím zabezpečili voľný priechod asi polmiliónovej armáde spojeneckých vojsk na naše územie. Malo ísť len o dočasné opatrenie ochrany “socializmu” a snahu o jeho opätovné normalizovanie. Z dočasnej akcie sa stala  20 ročná okupácia, keďže posledný sovietsky vojaci odišli z nášho územia až v roku 1991.

Po potlačení Pražskej jari, teda reformného procesu socializmu, skončila nešťastne ďalšia udalosť, ktorá mala obrovský potenciál a dokázala by pozitívne ovplyvniť život miliónom ľuďom. Namiesto demokratického socializmu v Československu znovu ožil duch totality a neslobody čo aj naďalej formovala kolektívne myslenie celého národa. Je preto chyba zamieňať si pojmy Socializmus a Diktatúra. Socializmus je to, čo fungovalo v Českolovensku počas obrodného procesu socializmu, zvaného Pražská jar. Diktatúra je to, čo panovalo v Sovietskom zväze počas celej jeho existencie a rovnako aj u nás po roku 1968.

Výzva

Je načase zamyslieť sa nad tým v akom systéme a aký život dnes žijeme. Je načase spomenúť si čo sme tu niekedy mali. Nie všetko čo sa na Slovensku počas minulého režimu vytvorilo je čierna diera, alebo činy hodné zabudnutia. To rozhodne nie. Ako socialistické Československo sme mali byť na čo hrdý. Naše výrobky sa predávali do celého sveta, naša poľnohospodárska výroba bola na tak vysokej úrovni, že sa k nám chodili zaúčať poľnohospodári z vyspelých západných štátov. Sociálny systém bol nastavený spravodlivo a solidárne voči všetkým ľuďom. Štát budoval, ale zisky prerozdeľoval občanom. Každý mal prácu a príjmová nerovnosť, otvorené nožnice medzi bohatými a chudobnými skoro neexistovali. Tomuto hovorím spravodlivý a potrebný systém.

To, čo tu žijeme dnes je kombinácia oligarchie a turbokapitalizmu, ktorý živia akciové trhy a burzy nadhodnocovaním lacných akcií firiem, ktoré majú krátku životnosť. Ľudia otročia za minimálne mzdy v prácach, ktoré ani nemusia robiť. Ekonomika sa dostáva do slepej uličky. Časy hojnosti vydržia len dovtedy, kým nepríde ďalšia kríza z nadvýroby, alebo kríza spôsobená dlhmi, ktoré nebude mať kto zaplatiť. V dnešnom svete stratili štáty svoju suverenitu a hrdosť, moc prevzali nadnárodné korporácie, ktoré vykorisťujú pracovníkov a pri tom sa vyhrážajú tým, že presunú dvoj kapitál do krajiny, kde budú tú istú prácu robiť deti za pár centov. Negatíva dnešného konzumného kapitalistického systému, ktorý drancuje hrdosť a dôstojnosť človeka by sa dali rozpisovať na mnohých ďalších stranách. Teraz je ale podstatné zamyslieť sa nad tým či jej toto skutočne to čo chceme, či nie je lepšie obrátiť sa späť do minulosti a nadviazať na to dobré čo sme spolu vytvorili. Začať od znova budovať nového človeka, ktorý je spravodlivý, tolerantný, solidárny a prajný. Budovať človeka, na ktorého sme pre potešenie našich zmyslov a bezbrehý konzum zabudli.

Autor: Igor Melicher

1 komentár:

kantor povedal(a)...

Autorita myšlienky, nie moc násilia
V januári 1988 uverejnil denník talianskych komunistov L'Unitá rozsiahly rozhovor s Alexandrom Dubčekom.
„Komunistická stana musí starostlivo pozorovať a hodnotiť a socialistický štát praktickými opatreniami výsostne dbať (až po precízne zákonodarne akty), aby fungovanie celého spoločenského systému socializmu na každom stupni činorodo každým dňom fakticky stvrdzovalo, že naozaj ľud je zdrojom všetkej moci v tomto zriadení. Preto by sa mala plne prejaviť jeho samospráva, jeho samorozvoj, samoriadenie. Rozloženie moci zabezpečiť tak, a aby sa nedala nijako zneužiť. Zabránenie recidív minulosti má dbať, aby v celom mechanizme moci nedošlo k prílišnému sústredeniu moci do jedného článku, vrátane jednotlivca. Viesť mocou, autoritou myšlienky, nie mocou násilia, represie. Zdá sa to byť samozrejmosťou, ale skutočnosť je ťažšia, zložitejšia, čo prax zreteľne potvrdzovala.

Právne normy musia dať dostatočné, nezviklateľné záruky proti návratu starých metód subjektivizmu, voluntarizmu a mocenskej ľubovôle. Práve socialistická demokracia musí prakticky, denne utvárať ten najširší priestor pre činorodosť každého jednotlivca, každého kolektívu, každého článku riadenia, aby ľudia mali možnosť premýšľať, vyjadrovať svoje názory. To musí byť prizmou kádrovej politiky bez "stropu" nomenklatúr, kde rozhodujúcim kritériom je všestranná kvalifikovanosť. Ľud, masa má právo vyberať so svojich zástupcov a vedúcich, má právo ich kontrolovať a odvolávať.

Samospráva ľudu by mala mať adekvátne orgány nielen na realizáciu, ale aj pre samotné utváranie štátnej politiky. Aj komunistická strana si musí svoje vedúce postavenie v spoločnosti zabezpečiť demokratickými politickými prostriedkami, aby ľud jej vedúce miesto dal dobrovoľne, na základe dôvery a príťažlivosti obsahu jej politiky.“