Schweickart ho však spája veľmi správne s problémom prerozdeľovania výsledkov výroby - teda hospodárskej činnosti na trhu a do popredia posúva vysvetľovanie oprávnenosti či neoprávnenosti zisku súkromného vlastníka - teda kapitalistu. Pýta sa, na základe čoho možno určiť, že ide o spravodlivé rozdeľovanie, na základe čoho možno stanoviť, aké množstvo výsledného produktu dostane každý účastník výrobného procesu?
Zisk totiž je zároveň makroekonomické i mikroekonomické kritérium úspešnosti a v klasickej ekonómii ho nik nespochybnil. Doterajšie konštruovanie týchto kritérií prebieha ako prioritné kapitálové oceňovanie výnosnosti súkromných investícií, ktoré potrebujú pre rast neustále sa zvyšujúcu spotrebu výrobnú i spotrebných tovarov a pôžitkov. Z predaja na trhu potom vzniká zisk ako kritérium úspešnosti súkromného vlastníka a keďže vraj iba súkromný vlastník riskuje svoj majetok a potrebuje sa nejako odmeniť za to riziko "podnikania", oprávnene mu vraj patrí zisk.
Vo svojom diele Schweickart napríklad vysvetľuje na príklade „hry na obrátené loto“, že kapitalistické investovanie je hra s pozitívnym súčtom a vysvetľuje aj, čo sú kapitálové zisky, pričom nás privedie k poznaniu, že ideologicky je systém kapitálového investovania postavený na lži, pri ktorej sa vylučuje a diskriminuje predovšetkým ten, kto vkladá do výrobného procesu svoju prácu. Aj preto je podľa neho základnou črtou ekonomickej demokracie zamestnanecká samospráva, „v ktorej si pracujúci majú právo rozdeľovať čistý zisk z výroby“.
„Zisk v podniku riadenom zamestnancami však nie je to isté ako kapitalistický zisk, pretože sa vykalkuluje iným spôsobom. Ak sa v kapitalizme pokladá práca za náklad, v ekonomickej demokracii práca nevystupuje ako ďalší faktor výroby postavený na roveň pôde a kapitálu ( moja poznámka: takže práca prestáva byť výrobným faktorom) a práca tu vystupuje ako zvyšková nároková strana tých, čo ju vložili do procesu produkcie.. Zamestnanci dostanú v podniku založenom na zamestnaneckej samospráve všetko, čo po zaplatení nákladov okrem práce (a teda práca bude stáť mimo kalkulácie) zostane. Samozrejme, do nákladov sa musia rátať odpisy zo základných prostriedkov i dane zo základných prostriedkov, ktoré platí takýto podnik do sústavy verejných bánk pre investície.
Pre nás, ekonómov modelujúcich ekonomický systém pre ekonomickú demokraciu tým vzniká hlavolam, ako zároveň kvalifikovať a kvantifikovať prácu vloženú do výrobného procesu ( pretože bez nej ten výrobný proces nejde aj keď by bol stopercentne automatizovaný - to sú hlavné obavy všetkých, čo tvrdia, že ľudskú prácu nahradia roboty -vždy je tu niekto, kto kontroluje, či bola práca odvedená aj v prípade zostavenia plne automatizovaného výrobného procesu) a zároveň ako „kalkulovať“ zisk z tohto výrobného procesu, pretože nám „zmiznú“ prvky hodnoty a nadhodnoty (surplus) , kde sa hlavne o tú nadhodnotu viedol celý politický, ideologický a až revolučný zápas po celé 20.storočie medzi marxistami a liberálmi i klasickými ekonómami. A teda v robotníckom hnutí i zápas medzi kapitalistami a proletariátom.
Schweickart sa teda v diele vyrovnáva s tým, ako vnímať zisk a kapitál pri používaní tretej črty ekonomickej demokracie, teda pri spoločenskej kontrole nad investíciami.
A tu sa pri zisku ako ekonomickej kategórii bližšie pristavme:
Premena zisku na náklad podniku
Ďalší významný mysliteľ v ekonómii a manažmente z USA, dnes už nežijúci nestor manažmentu Peter .F.Drucker, totiž vo svojich ekonomických analýzach v oblasti manažmentu podnikov a v politicko-ekonomickej štúdii Postkapitalistická spoločnosť tvrdí revolučný názor:
zisk je časovo odlíšeným nákladom budúcnosti.
A teda že zisk je nákladom podniku, organizácie, ktorý bude podnik potrebovať v časovo umiestnenej budúcnosti.
„Vo vnútri podniku možno hovoriť iba o nákladoch. Ziskové stredisko, to je chybný pojem, pretože v rámci podnikov existujú iba nákladové strediská. O ziskoch môžeme hovoriť až vtedy, ak zákazník zakúpi tovar alebo službu a zaplatí za ne.“ Toto jeho tvrdenie je nespochybniteľné i v iných ako len kapitalistických podmienkach. Nakoniec, ani za nášho socializmu nebolo možné len tak ( i keď kritici čo tomu nerozumeli to často a radi ideologicky zdôrazňovali) vyrábať so stratou, jednoducho podnik musel nájsť prostriedky na svoju činnosť a preto svoju produkciu predával aj v prostredí centrálne plánovanej ekonomiky na veľkoobchodnom, na maloobchodnom trhu, ale i v zahraničnom obchode a len časť produkcie išla do štátnych rezierv - a aj tie boli v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch štátu ocenené a zúčtované. Takže tu musím vyvrátiť tvrdenie, že štátne či dokonca národné podniky "vyrábali na sklad". To nemohli vo svojej výslednej podobe celej výrobno-hospodárskej jednotky.
Kde sa teda mení zisk na náklad podniku?
V súvislosti s podnikom, organizáciou všeobecne, hovorí Peter F.Drucker o výsledku a nie o zisku.Prirodzene z toho vychádza, že správnym označením kladného či záporného hospodárenia podniku v ekonomickej demokracii by mal byť hospodársky výsledok a nie zisk ako taký.
P.F. Drucker išiel ale ešte ďalej, revolučnosť jeho idey je v tom, že „to, čo sa nesprávne označuje ako zisk, sú v skutočnosti náklady, náklady na budúcnosť podniku a ekonomiky.“
Aj keď to P.F. Drucker adresoval manažérom, pre modelovanie ekonomickej demokracie je životne dôležité uvedomiť si, že „je potrebné zmeniť terminológiu a používanie úplne zavádzajúcich účtových číselných údajov“. Náklady na uchovanie vlastnej existencie organizácie, zodpovednosť za pokrytie nákladov na rizíká, zmeny, inovácie i zajtrajšie pracovné miesta pre dnešnú mládež a pre ľudí, ktorí sa ešte len pripoja k armáde pracovných síl, to všetko manažéri musia zohľadniť pri výsledovke hospodárenia a nemôžu uzávierku urobiť skôr, kým sa najprv nepresvedčia, že číselné údaje ich vlastného podniku, z ktorých sami pri riadení ( a teda i zamestnanci v samospráve pri rozhodovaní, moja poznámka) vychádzajú, odrážajú realitu a nie ilúziu „zisku“
„Ak sa manažéri ( a teda i zamestnanci - pozn.) sami neprinútia, aby si pri každom pohľade na svoje čísla v účtovníctve uvedomili, že žiadny „zisk“ neexistuje, že existujú iba „náklady na uchovanie vlastnej existencie“, budú naďalej tvrdiť úplné nezmysly. A náklady na uchovanie vlastnej existencie možno s vysokou pravdepodobnosťou odhadnúť na niekoľko rokov dopredu práve preto, že to nie sú až tak „budúce náklady“ ako skôr „časovo rozlíšené náklady“ (súčasnosti).
Pre nás pri tvorbe ekonomického modelu ekonomickej demokracie a zásad pre hospodárenie v podniku kolektívneho vlastníctva má toto zdôvodnenie nesmierny význam, ktorým môžeme korigovať ilúzie o tom, ako si budú v zamestnaneckej samospráve pracovníci rozdeľovať „rozprávkové zisky“ kapitalistov a bohatnúť bez toho, aby si nevytunelovali vlastný podnik, teda vlastný životodarný zdroj, a zároveň aby bolo možné všetkým obyvateľom v krajine zdôvodniť, ako budú v ekonomickej demokracii hospodárske výsledky rozdeľované a používané tak, aby nedošlo k diskriminácii alebo schudobneniu ostatných obyvateľov, dokonca aby nedochádzalo k násilnému schudobneniu a vyvlastneniu dovtedajších majiteľov kapitálu.
Pre prechodné štádium v ekonomike, kde bude vzrastať význam zamestnaneckých samospráv, bude toto rozhodujúci argument, ktorým bude možné presviedčať verejnosť pre nenásilný prechod organizácií od pôvodných vlastníkov kapitálu a teda podnikov do rúk zamestnaneckých samospráv – všetko sa udeje na základe nového poznania, že zisky neexistujú, bola to vytvorená ilúzia v časoch, keď sa práca používala ako tovar a vchádzala do výrobného procesu ako náklad.
Dôsledky do súčasnej praxe družstiev - zamestnaneckých samospráv
Praktický význam pre tvorbu zamestnaneckých samospráv v podnikoch alebo nových družstiev v kolektívnom bezpodielovom vlastníctve to má v týchto okamihoch:
1.Už od začiatku podnikateľského zámeru pri novom družstve musí byť účastníkom jasné, že ten "ZISK", ktorý sa im podarí vytvoriť pri kladnom hospodárení, budú musieť "otáčať v rukách veľakrát", kým padne na členskej schôdzi rozhodnutie, ako ho použiť. Ak ho totiž demokraticky a vôľou väčšiny aj za podmienky priamej demokracie celý použijú na vyplatenie si do svojich peňaženiek, je možné, že o rok už nebude ich družstvo existovať. Dobre pripravená analýza účtovníka a rozhodný výklad predsedu či odborníka predkladajúceho hospodárenie a výhľad na ďalšie roky môžu zabrániť, aby sa aj pri priamej demokracii v družstve/zamestnaneckej samospráve ľudia sami nepripravili o svoju obživu.
2. Aj v prípade zamestnaneckých samospráv v transformujúcom sa podniku z kapitalistického na demokratický musí byť členom samosprávy jasné, že ten "ZISK", ktorý sa im podarí vytvoriť pri kladnom hospodárení, budú musieť dosť opatrne rozdeľovať medzi seba a medzi potreby ďalšej existencie podniku. Predpokladám však, že každý bude môcť porovnať ten pozitívny obrat na svojej peňaženke, ak bude podľa mesačných záloh a ročného vyúčtovania ten osobný príjem oveľa väčší ako ten, čo im vždy zanechali predchádzajúci vlastníci - dnes už poväčšine finančné skupiny a zahraniční investori. V takom prípade bude na konte podniku pri kladnom hospodárskom výsledku dosť finančných prostriedkov, aby bolo možné konečne rozbehnúť vyššie investovanie do vlastnej činnosti podniku a aby zostalo dosť financií i na fondy sociálneho rozvoja, teda spoločenskej spotreby členov samosprávy a aby i peňaženka každého člena samosprávy a teda spoluvlastníka "bola plná".
Upravené a doplnené podľa state Otázky modelovania ekonomickej demokracie v zborníku Svet v bode zlomu.
Ing.Peter Zajac-Vanka, 1955
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára